Silvester
Bolo to na Silvestra minulého roku. Boli sme s partiou na chate, ktorá sa nachádza v malej dedinke. Chata je asi päť až šesť kilometrov v lese. Je to ideálne miesto na trávenie Silvestra. Za celý týždeň čo sme tam boli sme nestretli ani živú dušu. Všade okolo hory a ticho. Jediná nevýhoda bola, že na chate nebol signál a keď sme si chceli zavolať museli sme vyjsť až na hrebeň hory, kde bola veľká lúka. To bolo jediné miesto, kde sa dal chytiť signál. Našťastie chata bola asi len pol kilometra pod hrebeňom, takže cesta hore netrvala dlho. Druhý deň sme si ja a kamarát potrebovali zatelefonovať domov, aby rodičia vedeli, že sme v poriadku. Bolo asi pol šiestej. Keďže bola zima, bola už tma. Šli sme hore a ja som si všimol, že v polovici cesty je malá drevenica. Bola asi sto metrov v lese, takže sa dala ľahko prehliadnuť. Ja som bol vždy tak trochu dobrodruh, a tak som sa rozhodol, že keď pôjdeme naspäť z lúky, pôjdem sa tam pozrieť. Vyšli sme na lúku, ktorá po tme budila dosť desivý dojem. Bola zima a na stromoch už dávno neboli listy a všetko to vyzeralo ako dokonalé miesto na natáčanie hororu. Ja som dotelefonoval rýchlo ale kamarát volal asi 20 minút. Keď konečne dotelefonoval, povedal som mu o svojom pláne preskúmať tú drevenicu. Najprv bol proti ale potom súhlasil, ale len s podmienkou, že on dnu nepôjde. Súhlasil som. K drevenici sa dalo dostať dosť obtiažne nakoľko bola dosť zarastená. Keď sa nám podarilo dôjsť až ku dverám zbadali sme, že sú ťažké a železné. To bolo dosť zvláštne, keďže celá búda bola z dreva. Navyše bol na dverách zámok a nápis, ktorý hovoril „Nevstupovať! Vysoké napätie.“ A to bolo ešte čudnejšie, keďže k budove neviedli žiadne elektrické drôty a žiadne neviedli ani von. Vo výške asi dva metre bola v doskách diera, ktorá viedla asi na podkrovie. Kamarát mi pomohol vliezť dnu a hodil mi baterku. Podkrovie bolo prázdne, tak som začal hľadať miesto, kade sa mi podarí dostať dolu. Spolužiak sa zatiaľ vrátil späť na cestu, kde na mňa čakal. Konečne som našiel padacie dvere, ktoré viedli dolu. Našťastie neboli zamknuté na zámok. Bola cez ne len prevlečená reťaz, ktorá bola na koncoch spojená drôtom. Chvíľku mi trvalo, kým sa mi to podarilo otvoriť. Dolu neviedlo schodisko ani žiaden rebrík, ale nebolo to moc vysoko tak som zoskočil dolu. Bol tam dosť nepríjemný smrad. Ako som sa začal rozhliadať videl som v rohu na zemi poukladanú slamu ako provizórnu posteľ a vedľa nej kusy nedojedeného rozkladajúceho sa jedla. V opačnom rohu bolo plechové vedro, v ktorom usudzujem podľa smradu, boli výkaly. Ďalej tam bolo zopár malých skriniek, drevený stôl a jedna stolička. Neboli tu žiadne okná. Z jedného rohu som začul akýsi zvuk. Zasvietil som tam baterkou, ale hneď ako som ta zasvietil niečo odtiaľ vybehlo a rozbehlo sa smerom k padacím dverám na podkrovie. Veľmi rýchlo to vyskočilo a vyliezlo na podkrovie. Nemal som šancu si to zreteľne prezrieť ale postavou to pripomínalo človeka, ktorý ale utekal po štyroch. Mal strašne bledú pokožku, čo bolo asi spôsobené životom v tme. Do tváre som mu nevidel. Ešte chvíľu potom som váhal či mám vyliezť hore. Zrazu som začul zvonka kamaráta ako na mňa kričí, nech idem rýchlo odtiaľ von. Tak som vybehol a on mi povedal, že videl pred chvíľou ako z diery, ktorou som liezol dnu niečo vyskočilo a štvornožky utekalo do lesa. Povedal mi že mu pripomínal „Gluma“ z Pána prsteňov. Povedal som mu čo sa stalo vnútri. Utekali sme späť do chaty a povedali to všetkým. Samozrejme si mysleli, že si z nich robíme srandu. Ale keď sme v noci počuli ako niečo chodí popod okná a keď sme zabúchali na okno a videli tú záhadnú bytosť utekať do lesa, uverili aj ostatní. Hneď na druhý deň ráno prišlo auto plné poľovníkov a pýtali sa nás či sme v noci nevideli zvláštneho bieleho srnca, ktorý má vraj besnotu a je nebezpečný. Nemal som potrebu im hovoriť náš zážitok, keďže bolo jasné že oni zavreli tú bytosť v drevenici.
Hodnotenie: 7/10